Historické fórum
 
DomovFAQHľadaťRegistráciaZoznam užívateľovUžívateľské skupinyPrihlásenie

Share | 
 

 Mongolský vpád do Uhorska

Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Goto down 
AutorSpráva
Juraj
Slobodný občan
Slobodný občan
avatar

Poeet p?íspivku : 52
Age : 27
Registration date : 29.05.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mongolský vpád do Uhorska   Pi jún 11, 2010 9:32 pm

to máš pravdu.no i ja mám dakedy problém s koncentráciou.to už také odbornejšie veci-sa treba dosť sústrediť.lepšie sa už potom čítajú knihy Smile
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
von Schwerzell
Arcivojvoda
Arcivojvoda
avatar

Poeet p?íspivku : 4453
Age : 40
Localisation : CH
Registration date : 26.05.2007

OdoslaťPredmet: Re: Mongolský vpád do Uhorska   Pi jún 11, 2010 2:47 pm

kto sa chce nieco dozvediet..tak precitat dlhsi clanok by nemala byt prekazka...
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Juraj
Slobodný občan
Slobodný občan
avatar

Poeet p?íspivku : 52
Age : 27
Registration date : 29.05.2010

OdoslaťPredmet: Re: Mongolský vpád do Uhorska   Pi jún 11, 2010 2:15 pm

von Schwerzell napísal:
velmi dobry prispevok ocenujem..
nemam dobry prehlad o tomto casopise..bolo v nom uz nieco publikovane o Matusovi Cakovi?
ak ano postni to prosim ta sem

http://worldofhistory.zikforum.com/stredovek-f3/matus-cak-trenciansky-t274.htm

alebo mozes aj z ineho zdroja ak mas dostupne informacie...
diky What a Face

nevýhoda tohto príspevku je len azda jeho veľkosť Smile
jasne dačo ti pošlem o matúšovi
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
von Schwerzell
Arcivojvoda
Arcivojvoda
avatar

Poeet p?íspivku : 4453
Age : 40
Localisation : CH
Registration date : 26.05.2007

OdoslaťPredmet: Re: Mongolský vpád do Uhorska   Pi jún 11, 2010 11:46 am

velmi dobry prispevok ocenujem..
nemam dobry prehlad o tomto casopise..bolo v nom uz nieco publikovane o Matusovi Cakovi?
ak ano postni to prosim ta sem

http://worldofhistory.zikforum.com/stredovek-f3/matus-cak-trenciansky-t274.htm

alebo mozes aj z ineho zdroja ak mas dostupne informacie...
diky What a Face
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Juraj
Slobodný občan
Slobodný občan
avatar

Poeet p?íspivku : 52
Age : 27
Registration date : 29.05.2010

OdoslaťPredmet: Mongolský vpád do Uhorska   Št jún 10, 2010 4:18 pm

V septembri 1229 celý ázijský kontinent doslova zadržiaval dych, pretože na zhromaždení všetkých mongolských kmeňov nazývanom kuriltaj mal byť po dvoch rokoch príprav a čakania zvolený v poradí druhý veľký chán. Nástupcom zakladateľa svetovládnej Mongolskej ríše Džingischána sa napokon stal jeho tretí syn Ögedej.

Novozvolený veľký chán (kagan) sa síce svojmu otcovi Džingischánovi (1206 – 1227) nevyrovnal ani géniom, vytrvalosťou či vojenským umením, bol vraj žoviálny a rád sa vraj oddával lovu, dobrému jedlu a pitiu, avšak dôsledne zachovával ním do života uvedený zákonník (Jasa). Taktiež sa postaral, aby územná expanzia – prerušená Džingischánovou smrťou – pokračovala nezmenšeným tempom aj naďalej. Podľa mongolskej viery bola Džingischánovi a jeho potomkom nebesami pridelená vláda nad celou zemou, no realita zatiaľ neodpovedala tomuto ideálnemu stavu. V dobe nástupu Ögedeja na zlatý trón ešte stále nebola dobytá južná polovica Číny, na juhozápade sa mongolské vojská zatiaľ uspokojili s rozbitím Chórezmu a ovládnutím Transoxanie a Chorasánu a na Západe moc veľkého chána siahala až do stepí pri Aralskom mori. Navyše tu hrali svoju úlohu aj pomery vo vládnucej dynastii. Počet princov totiž v priebehu Džingischánovej vlády významne narástol a okrem štyroch synov (Džuči, Čagataj, Ögedej a Toluj), ktoré mal so svojou hlavnou manželkou Börte, tu boli ešte synovia ďalších manželiek a celá generácia ich vnukov. Podľa nomádskych zvyklostí mal každý člen rodiny veľkého chána nárok na údel (ulus) – časť zo získaných území.
Na prvom kuriltaji vydal preto Ögedej rozhodnutie o dobytí odolávajúcej južnej Číny a na druhom, konanom v roku 1235, vypočul prosby svojho synovca Batua (syna svojho staršieho brata Džučiho, ktorý zomrel ešte roku 1227) a rozhodol, že jeho ulus, rozkladajúci sa od rieky Irtyš po Aralské more, bude zväčšený o nové územia. Následne na to začalo v roku 1236 veľké ťaženie proti národom a štátnym útvarom východnej Európy. V sérii bleskových a tvrdých úderov si Mongoli podrobili povolžských Bulharov a Baškircov (1236), Kangli Turkov (1236), Alanov (1236), Kumánov, resp. Kipčakov (1236 – 1238) a Kyjevskú Rus (1237 – 1240), ktorej osud spečatilo dobytie Kyjeva 6. decembra 1240. Útočníci zničili Kyjev s jeho palácmi a byzantskými kostolmi tak dôkladne, že ešte aj o päť rokov neskôr videl páter Ján z Plano Carpini, cestujúci na dvor veľkého chána Güjüka (1246 – 1248), v jeho ruinách „nespočetné lebky a kosti mŕtvych“. Správa o páde tohto mesta a o zmasakrovaní všetkých jeho obyvateľov neľútostnými dobyvateľmi sa rýchlo rozšírila do vtedajšej Európy.

„Východná“ politika kráľa Bela IV.
V roku 1235, t. j. v tom istom roku, keď sa vo vzdialenom Mongolsku konal už spomínaný kuriltaj, kde sa rozhodovalo o osude východnej Európy, nastúpil na uhorský kráľovský trón mladý a ambiciózny Belo IV. (1235 – 1270). Nový uhorský kráľ z arpádovskej dynastie sa už ako slavónsky (1220 – 1226) a neskôr sedmohradský údelný vojvoda (1226 – 1235) veľmi intenzívne zaujímal o udalosti odohrávajúce sa na eurázijskej stepi. Jeho aktivity boli namierené najmä na rôzne rodiny a klany Kumánov, čoho výrazom bolo aj založenie kumánskeho biskupstva, náležiaceho pod jurisdikciu ostrihomského arcibiskupa niekde na východných svahoch Karpát už v roku 1221. Záujem Bela IV. pokračoval aj po jeho nástupe na uhorský trón, pričom začal používať aj titul „rex Cumaniae“, pravdepodobne vzťahujúci sa na spomínané biskupstvo. Po začatí mongolskej kampane a po porážke kumánskeho vojska sa do tejto oblasti uchýlilo množstvo utečencov na čele s chánom Kötenom. Táto udalosť samozrejme uhorsko-kumánske kontakty výrazne zintenzívnila. Rôzne chýry o mongolskom postupe podnietili Bela IV. k vyslaniu hneď dvoch misií (1234 – 1236 a 1238) uhorských dominikánov smerom na Východ, formálne s cieľom nájsť pôvodnú vlasť Maďarov, nazývanú Magna Hungaria – Veľké Uhorsko, nachádzajúcu sa niekde v okolí dolného toku Volgy. V skutočnosti však dominikánski frátri zbierali správy o Mongoloch, o ich zvykoch a o organizácii ich vojska. Obnovenie mongolského postupu v roku 1238 zneistilo zvyšky Kumánov natoľko, že Köten požiadal Bela IV. o povolenie usídliť sa na uhorskom území, za čo prisľúbil vojenskú pomoc a ochotu prijať aj so svojimi poddanými kresťanskú vieru. Uhorský kráľ videl v tejto žiadosti úspešné zavŕšenie svojej „východnej“ politiky a súhlasil. Do Uhorska sa teda v priebehu roka 1239 uchýlilo cez 40 tisíc Kumánov a Köten prijal spolu so svojím sprievodom kresťanstvo.
Okrem christianizácie pohanských Kumánov si Belo IV. od tohto kroku zrejme sľuboval aj posilnenie vlastného postavenia, pretože kráľovská moc bola od doby vlády jeho otca Ondreja II. (1205 – 1235) výrazne oslabená. Belo IV. bol nútený od svojho nástupu na trón bojovať proti moci uhorských šľachtických rodov, ktoré vďaka mnohým donáciám kráľovskej pôdy neúmerne zmocneli a následne sa snažili získať podiel aj na rozhodovaní o osudoch kráľovstva. Tento zápas bol nesmierne zdĺhavý a komplikovaný, preto Belo IV. privítal Kumánov s nádejou, že s ich pomocou postupne presadí obnovenie silnej kráľovskej autority a obmedzí tak svojvôľu magnátov. Navyše hodlal kumánskym vojskom posilniť obranyschopnosť krajiny. Uhorskí magnáti preto príchod Kumánov do kráľových služieb nijako nevítali a ako zámienku pre svoj negatívny postoj využili nepokoje a zrážky, ktoré boli vyvolané usádzaním týchto nomádov medzi uhorským roľníckym obyvateľstvom. Okrem toho magnáti sústavne bagatelizovali nadchádzajúce mongolské nebezpečenstvo, pravdepodobne opäť s cieľom spochybniť nutnosť prijatia Kumánov na uhorskom území.
Prijatie Kumánov v Uhorsku však malo aj iný, rovnako nepriaznivý dôsledok. Chán Batu považoval všetkých Kumánov za svojich poddaných a v listoch zasielaných Belovi počas rokov 1238 – 1240 sa ultimatívnym tónom dožadoval ich návratu: „Dozvedel som sa tiež, že máš u seba Kumánov, mojich otrokov, a poskytol si im ochranu. Vyzývam Ťa preto, aby si ich odteraz u seba nenechával, ak nechceš, aby som sa kvôli nim stal Tvojím nepriateľom.“ Belo IV. na tieto opakované výzvy sebavedomo nereagoval a navyše on sám, alebo arogantní uhorskí magnáti, uväznili (alebo nechali popraviť) mongolských poslov, ignorujúc fakt, že takýto skutok mal vždy za následok nemilosrdnú a krvavú mongolskú odplatu. Takto uhorský kráľ poskytol Batuovi prijateľný casus belli a bolo len otázkou času, kedy príde mongolský útok. Po páde Kyjeva a príchode niektorých ruských kniežat, ktoré hľadali pred Mongolmi útočisko v Uhorsku, preto Belo IV. vydal rozkaz zatarasiť všetky karpatské priesmyky zásekmi. Na ochranu priesmykov potom vyčlenil malé strážne vojsko pod velením palatína Dionýza. Veril, že zimné počasie a záseky znemožnia, aby minimálne do začiatku jari 1241 mongolské vojsko prekonalo Karpaty. Predpokladal, že za tento čas sa mu podarí prinútiť spupných magnátov, aby v súlade s feudálnym poriadkom prispeli svojimi vojenskými oddielmi – bandériami – na ochranu krajiny, zhromaždí celé uhorské vojsko a vyrazí Mongolom v ústrety.

Zostava mongolského vojska
Chán Batu však nehodlal Belovi IV. poskytnúť potrebný čas. Mongolské vojsko sa preto po dobytí Kyjeva preskupilo a po krátkom oddychu a doplnení koní a zásob sa v priebehu januára 1241 dalo z Haliče na pochod. Vojenské ťaženie uprostred zimy nebolo, na rozdiel od vtedajších európskych armád, pre Mongolov ničím nezvyčajným, pretože poskytovalo niekoľko nezanedbateľných výhod. Po prvé, mongolské kone dosiahli po neprerušovanej pastve a odpočinku v priebehu jari a leta optimálnu formu a boli schopné vyvinúť veľkú rýchlosť a vytrvalosť. Po druhé, väčšina vodných tokov bola zamrznutá, čo uľahčovalo Mongolom ich prekonávanie, a krajina bola zbavená vegetácie, čo zase znemožňovalo protivníkom využívanie rastlinného krytu pre utajovanie svojich pohybov. A napokon po tretie, v tejto dobe bolo možné zmocniť sa zimných zásob protivníka a zaistiť si tak plynulé zásobovanie a bohatú korisť. Možnosť zorganizovať vojenskú výpravu aj v zime sa pritom zakladala na prekvapivej schopnosti húževnatých mongolských koní vyhrabať si potravu aj spod snehu.
Podľa odhadov súčasných historikov malo mongolské vojsko silu 105 až 150 tisíc bojovníkov. Vrchným veliteľom bol Batu, avšak fakticky bolo celé velenie výpravy v rukách jeho zástupcu bagatura Sübedeja, vyše 60-ročného skúseného mongolského generála, ktorý bol veteránom väčšiny vojenských výbojov uskutočnených za Džingischánovej vlády vrátane víťaznej bitky na rieke Kalke vybojovanej proti aliancii Kumánov a ruských kniežat v roku 1223. V nadchádzajúcej kampani boli jeho bohaté skúsenosti vskutku neoceniteľné. Sübedej a Batu (spolu s nimi sa v zostave mongolského stredu výpravy zúčastnil aj Batuov brat Šejban) postupovali na čele stredu (köl) mongolského vojska a do Uhorska mali preniknúť cez Verecký priesmyk, t. j. cez tie isté miesta, ktorými prenikli zhruba tri storočia skôr Maďari do Karpatskej kotliny. Úloha pravého krídla (baragun-gar), ktoré nominálne viedol Batuov brat Ordu, avšak v skutočnosti mu velil vnuk veľkého chána Ögedeja Chajdu, bola postupovať severne od Karpát do poľských nížin a postarať sa o to, aby odtiaľ neprišla do Uhorska žiadna vojenská pomoc. Okrem týchto dvoch mongolských princov sa v zostave mongolského pravého krídla, ktoré malo približne 20 až 40 tisíc bojovníkov, nachádzali aj oddiely chána Bajdara, Čagatajovho syna. Ľavé mongolské krídlo (džun-gar) formálne viedol syn veľkého chána Ögedeja Güjük (neskorší veľký chán), velil mu však jeho brat Kadan a sekundoval mu Čagatajov vnuk Büri. Kadan mal svojich 30 až 40 tisíc bojovníkov rozdeliť na tri časti a preniknúť do Uhorska z Olténie, t. j. cez priesmyky ležiace v južnej časti karpatského oblúka. Všetky prúdy mongolského vojska vedené výkvetom spomedzi Džingischánových potomkov sa mali v priebehu marca 1241 dostaviť do srdca krajiny k mestu Pešť, kde sa mali spojiť a rozdrviť vojsko kráľa Bela IV.

Pomoc ohrozenému Uhorsku
Belo IV. bol na rozdiel od Sübedeja v nezávideniahodnej situácii. Všetky jeho snahy o posilnenie obranyschopnosti krajiny boli sústavne torpédované uhorskou vysokou šľachtou, ktorá sa domnievala, že kráľ využíva „mongolskú kartu“, aby mohol definitívne obnoviť centralizovanú kráľovskú moc a pripraviť ich o všetky privilégiá a vplyv, garantované Zlatou bulou vydanou Ondrejom II. v roku 1222. Uhorské vojsko sa preto na jeho výzvu schádzalo pomaly a neochotne. Jediná sila, ktorá sa okrem vlastného kráľovského vojska bez námietok hotovila na boj proti Mongolom, boli Kumáni pod Kötenovým vedením. Eventuálna vojenská pomoc spoza hraníc Uhorska bola v podstate vylúčená, pretože obe hlavy vtedajšej kresťanskej Európy pápež Gregor IX. (1227 – 1241) a rímsko-nemecký cisár Fridrich II. (1220 – 1245) viedli proti sebe vojnu a o obranu Európy proti mongolskému nebezpečenstvu sa nestarali. Vyslanie pravého mongolského krídla na preventívny úder proti rozdrobenému Poľsku vyústilo do porážky dvoch najsilnejších poľských kniežat: malopoľského vojvodu Boleslava IV. pri Chmielniku 18. marca 1241 a sliezskeho vojvodu Henricha II. Pobožného (1238 – 1241) v bitke pri Legnici 9. apríla 1241. Poľské a nemecké rytierstvo bolo v týchto dvoch bitkách úplne zdecimované, vojvoda Henrich II. zahynul, takže vojenská pomoc z tohto smeru bola vylúčená. Český kráľ Václav I. (1230 – 1253) sa nestihol so svojím vojskom dostať na bojisko včas, a preto sa radšej stiahol naspäť do Čiech a vyčkával, ako sa situácia vyvinie. Na pomoc Belovi IV. napokon na čele malého oddielu dorazil iba jeho západný sused, rakúsky vojvoda Fridrich II. Babenberský, prezývaný Svárlivý (1230 – 1246).

Prvé šarvátky
Mongolský útok prišiel začiatkom marca 1241, čiže v dobe, keď ešte celá východná Európa ležala pod príkrovom snehu. Mongoli bez problémov porazili slabé strážne oddiely palatína Dionýza, odstránili záseky a 11. marca 1241 začali prekonávať zasnežené karpatské priesmyky. O niekoľko dní neskôr, 17. marca, už boli pri Vacove, ktorý vypálili. Správy o nečakanom nepriateľskom útoku a o mongolskom postupe smerom k Pešti vzbudili na kráľovskom dvore v Budíne na druhej strane Dunaja paniku. Vzhľadom k tomu, že postupujúcich Mongolov si obrancovia často mýlili s Kumánmi, správy o prekonaní obrany karpatských priesmykov vyvolali vlnu protikumánskej hystérie. Okrem predchádzajúcich „krívd“ sa Kumánom vyčítalo, že zradili krajinu a v skutočnosti sú špehmi a predvojom mongolského vojska. Uhorskí magnáti veľmi ochotne uverili týmto nepodloženým tvrdeniam (ak neboli oni sami ich pôvodcami) a spolu s rakúskym vojvodom Fridrichom II. začali na Bela IV. vyvíjať nátlak, aby dal Kötena popraviť ako zradcu a vyhnal Kumánov z Uhorska. Kráľ váhal a chcel dať Kötenovi šancu obhájiť sa pred kráľovskou radou. Situácia sa mu však vymkla z rúk, keď onedlho nato do Kötenovho sídla vtrhol rozvášnený „dav“, ktorý spievajúc: „Musí zomrieť! Musí zomrieť! On je zodpovedný za pád Uhorska!“ po krátkom boji kumánskeho chána a jeho družinu zavraždil. Keď sa kumánske oddiely, čo sa ponáhľali pripojiť k uhorskému vojsku, dozvedeli o smrti svojho chána, zdivočeli, a plieniac uhorské územie sa stiahli na územie Bulharska. Niektorí sa dokonca otvorene pripojili k postupujúcim Mongolom a napadli aj uhorské oddiely, ktoré sa snažili dostať na zhromaždisko pri Pešti.
Až v tejto chvíli začala uhorská šľachta ochotnejšie spolupracovať s panovníkom. Aj napriek tomu sa o jednotnejšom velení v uhorskom tábore nedá hovoriť, lebo jednotliví uhorskí magnáti sa len veľmi neradi podrobovali kráľovi. Príkladom môže byť rozkaz Bela IV., aby oddiely smerujúce k Pešti, resp. oddiely, ktoré už pod mestom táborili, neútočili na objavujúce sa malé skupinky mongolských zvedov, ale počkali, až kým sa uhorské vojsko nezhromaždí v plnej sile. Magnáti tento rozkaz považovali za prejav kráľovej „zbabelosti“. Bojovný kaločský arcibiskup Ugolín, ktorý dorazil so svojím oddielom k Pešti ako jeden z prvých, sa týmto logickým opatrením cítil zvlášť dotknutý, pretože nechcel, aby ho niekto označoval kvôli dodržiavaniu tohto rozkazu za zbabelca. Arcibiskup sa preto vydal 17. marca 1241 prenasledovať jednu skupinu mongolských jazdcov, ktorí však jeho oddiel zaviedli do pasce a úplne ho zničili. Ugolín sa so zvyškom svojich mužov a hanbou vrátil do Pešti. Olej do ohňa magnátskej nespokojnosti napokon prilial rakúsky vojvoda. Keďže na Fridricha II. sa ako na „zahraničného“ účastníka kráľov rozkaz nevzťahoval, vytiahol z mesta a šťastnou náhodou sa mu podarilo prekvapiť a zničiť malý mongolský oddiel. Po preukázaní svojej „chrabrosti“ sa Fridrich II. stiahol späť do Rakúska a zaujal, podobne ako pred ním český kráľ Václav I., vyčkávací postoj. Vojvodovo „vystúpenie“ tak nijako neprispelo k posilneniu uhorského vojska, ba naopak, opäť oživilo vzdor uhorskej šľachty, ktorý dočasne pohasol po spomenutom debakli kaločského arcibiskupa.

Bitka pri rieke Slanej
Začiatkom apríla 1241 bolo teda uhorské vojsko, v počte okolo 65 tisíc mužov, ako-tak zhromaždené. V deň bitky pri Legnici, 9. apríla, sa na pokyn Bela IV. pohlo smerom na východ, aby čelilo hlavným mongolským silám. O žiadnej disciplíne v jeho radoch sa pritom nedalo ani hovoriť a bolo len šťastie, že Mongoli v tejto chvíli nezaútočili. Počas postupu sa z kráľovského vojska odtrhol varadínsky biskup Benedikt a dal sa prenasledovať mongolský oddiel, ktorý krátko predtým vypálil Jáger. Mongoli znovu pripravili uhorským bojovníkom pascu, a až na biskupa takmer nikto nevyviazol živý. Batu a Sübedej sa nedali týmito malými úspechmi rozptýliť a vytrvalo ustupovali na východ s cieľom vlákať celé uhorské vojsko do pasce. Zdá sa, že vďaka intenzívnemu prieskumu mali Mongoli dokonca lepší prehľad o teréne ako uhorskí velitelia. Pri dnes už neexistujúcej dedine Mohi (alebo Muhi) po moste prekročili 10. apríla 1241 rieku Slanú a zmizli v lesoch rozkladajúcich sa medzi jej tokom a riekou Tisou.
Uhorské vojsko sa akoby bezradne zastavilo na brehu rieky a s pocitom falošného bezpečia, vyplývajúceho z presvedčenia, že Mongoli sa v noci nepokúsia o prekonanie rozvodneného riečneho toku, sa tu utáborilo na noc. Uhorskí magnáti si pri tejto príležitosti robili posmešky zo snahy Bela IV. vylepšiť vo vojsku bojovú morálku, a dokonca si otvorene priali, aby utrpel porážku. Evidentne považovali Mongolov za barbarov a obyčajných lupičov zo stepi, ktorí prišli iba s vidinou získania koristi. Podobné nájazdy už Uhorsko prežívalo po viac ako tri storočia a vždy nájazdníkov porazilo, prečo by to malo byť tentoraz inak? Pri stavbe tábora sa znovu prejavil nedostatok disciplíny v uhorských radoch; stany boli natlačené jeden vedľa druhého, bez voľného miesta na pohyb, a medzi nimi a vozovou hradbou, ktorá tábor chránila pred nečakaným útokom, nebol ponechaný dostatok miesta pre presuny oddielov určených na jeho obranu. Vrchol diletantizmu kráľovskej vojenskej rady spočíval v tom, že sa ani nenamáhala zabezpečiť prieskum okolia tábora a dokonca okolo neho nepostavila na noc ani stráže.
V mongolskom tábore na druhom brehu rieky mali Batu a Sübedej väčší rešpekt pred protivníkovými silami. Batu preto večer v súlade so zvyklosťami nomádov eurázijskej stepi vystúpil na blízko ležiaci pahorok, aby večer pred bitkou strávil v náboženských meditáciách a prosil nebesá o víťazstvo. Po ukončení modlitieb uzrel z temena kopca uhorský tábor, a vzápätí si uvedomil všetky chyby, ktorých sa kráľ Belo IV. a jeho velitelia dopustili. Podľa svedectva perzského historika zo 14. storočia Rašída ad-Dína sa Batu vrátil potešený do tábora a uhorské vojsko prirovnal k „dobytku ustajnenom v tesnej stajni“. Mongolský plán bol bytostne jednoduchý: najskôr zmiasť protivníka klamným útokom, a následne obkľúčiť uhorské vojsko v tábore. Frontálnemu útoku na most cez rozvodnenú rieku mal veliť sám Batu, ktorý mal k dispozícii asi 40 tisíc bojovníkov. Zvyšok vojska (asi 50 tisíc bojovníkov) mal pod Sübedejovým a Šejbanovým vedením prekročiť tok rieky severne a južne od polohy uhorského tábora a vo vhodnej chvíli vpadnúť protivníkovi do tyla. Keďže prechod rieky si vyžadoval určitý čas, táto časť vojska sa mala pohnúť z mongolského tábora už v skorých ranných hodinách nasledujúceho dňa.
Ešte v ten istý večer však dorazil do uhorského tábora jeden z ruských zajatcov donútených slúžiť v mongolskom vojsku a informoval Bela IV. o zámere nepriateľa obsadiť most cez rieku Slanú. Zburcovaná vojenská rada si uvedomila hroziace nebezpečenstvo a urýchlene vyslala k mostu oddiel vedený kráľovým mladším bratom Kolomanom a kaločským arcibiskupom Ugolínom. Uhri mongolských vojakov prechádzajúcich cez most po krátkom boji zahnali, avšak uspokojili sa iba s ponechaním asi 1 000 vojakov na jeho západnom konci a vrátili sa do tábora. Ľahké víťazstvo v úvodnej šarvátke potom prispelo k presvedčeniu väčšiny uhorských veliteľov, že im od Mongolov nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Skoro ráno 11. apríla 1241 Batu odštartoval druhý pokus o prejdenie rieky a jeho sily zahnali uhorský strážny oddiel na útek. Utekajúce stráže sa uchýlili do tábora a padlo rozhodnutie, že aj tomuto mongolskému útoku budú čeliť oddiely vojvodu Kolomana, arcibiskupa Ugolína, ku ktorým sa ešte pripojil oddiel johanitov pod vedením rádového majstra Jakuba.
Zvyšok uhorského vojska sa ani nenamáhal pripraviť sa na boj, panovalo totiž presvedčenie, že Koloman a Ugolín si s mongolským útokom znovu hravo poradia. Opak bol pravdou, pretože tentoraz prekračovali most všetky Batuove oddiely. V tejto chvíli uhorskí rytieri zaznamenali posledný úspech v bitke. Po prechode mosta boli totiž mongolskí jazdní lukostrelci natlačení na tesnom priestore a nemohli manévrovať. Uhri to zbadali a v zovretej jazdnej formácii zaútočili klasickou rytierskou taktikou, pričom spôsobili mongolskému predvoju ťažké straty. Mongolské vojsko však pred porážkou zachránili dve skutočnosti: väčšia časť uhorského vojska bola ešte stále v tábore a Mongoli teda mali výhodu početnej prevahy. Po druhé, práve v tejto chvíli sa v tyle uhorských oddielov objavila druhá časť mongolského vojska vedená bagaturom Sübedejom a Batuovým bratom Šejbanom.
Koloman a Ugolín si uvedomili márnosť svojho počínania a aj so svojimi oddielmi hľadali útočisko v opevnenom tábore, kde sa zatiaľ zvyšok vojska venoval raňajším úkonom a nešípil ani najmenšie nebezpečenstvo. Mongoli tábor vzápätí úplne obkolesili a zasypali ho horiacimi strelami z katapultov a zápalnými šípmi. Uhorské vojsko sa ocitlo v pasci. Jediným východiskom z tejto situácie sa zdal byť útek z prepchaného a panikou zachváteného tábora. Po istej chvíli sa zdalo, že sa v mongolskom obkľúčení vytvorila – Uhrom sa zdalo, že z nedbalosti – nestrážená medzera. Avšak aj toto bol len ďalší úskok typický pre stepné vojenské umenie. Batu a Sübedej si uvedomovali, aké straty by si vyžiadal frontálny útok na vozovou hradbou chránený uhorský tábor a rozhodli sa oslabiť morálku obliehaných tým, že im zámerne ponúkli možnosť k úteku. Pritom táto cesta k „záchrane“ viedla v skutočnosti pod dážď mongolských šípov a väčšina z uhorských bojovníkov počas úteku zahynula. Podľa svedectva varadínskeho kanonika Rogera z Apúlie bola v tejto bitke zmasakrovaná elita uhorského rytierstva, padli viacerí významní magnáti a cirkevní preláti (napr. kaločský arcibiskup Ugolín, ostrihomský arcibiskup Matúš, rábsky biskup Juraj, nitriansky biskup Jakub, báčsky biskup Eradius a ďalší) a „mŕtvi ležali bez hláv, dosekaní na cestách i mimo ciest ako skaly v kameňolome“. Belo IV. a jeho brat Koloman sa však predsa len zachránili, keď sa múdro rozhodli nevyužiť „medzeru“ v mongolskej zostave, ale vďaka odvahe a sebaobetovaniu svojich telesných stráží sa im podarilo preniknúť cez mongolské rady a nájsť úkryt v blízkych lesoch.

Uhorsko v mongolskom područí
Po bitke pri rieke Slanej bola východná časť Uhorska fakticky vydaná na milosť a nemilosť Mongolom, ktorí sa v nej začali chovať s nevýslovnou krutosťou. Len niekoľko dní po víťazstve dobyli a vypálili Pešť a zmasakrovali všetkých jej obyvateľov bez ohľadu na vek alebo pohlavie. Pomocou falošných kráľovských listov (na bojisku pri Slanej sa zmocnili kráľovskej pečate) sa snažili zabrániť úteku obyvateľstva a potom, čo dôverčiví roľníci v lete 1241 zozbierali úrodu a odovzdali ju Mongolom, ich väčšinou nemilosrdne pobili. Kráľovská rodina bola na úteku. Kráľovná Mária (mimochodom dcéra nikajského cisára Theodora I. Laskarisa) aj s následníkom trónu princom Štefanom sa najprv ukryla v pevnosti Kliš v Dinárskych Alpách a neskôr v Dalmácii, kde však na následky napätia a vyčerpania skonala. Vojvoda Koloman sa síce zachránil, ale neskôr v Záhrebe podľahol zraneniam, ktoré utŕžil počas bitky. Belo IV. najprv hľadal ochranu o rakúskeho vojvodu Fridricha II., avšak ten bez škrupúľ využil jeho ťažkú situáciu a zajal ho. Nakoniec držal Bela IV. na hrade v Hainburgu dovtedy, kým za seba nevyplatil vojvodom požadované výkupné. Keďže peňažné prostriedky, čo mal uhorský kráľ pri sebe, nestačili, musel sľúbiť vojvodovi do zálohu päť pohraničných komitátov. Po tomto nepríjemnom incidente sa Belo IV. vrátil do Zadunajska a snažil sa zorganizovať jeho obranu. O tom, že nikto v Európe si vtedy nerobil ilúzie o zvyšku Uhorska svedčí lakonický záznam súdobého bavorského kronikára: „Uhorské kráľovstvo, ktoré existovalo tristopäťdesiat rokov, bolo zničené Tatármi.“
Mongoli, ku ktorým sa medzitým pridala aj časť vojska pod vedením Batuovho brata Ordua, sa s príchodom zimy 1241 naozaj opäť pohli. Ich postup zatiaľ znemožňoval tok Dunaja a málopočetné uhorské oddiely brániace jeho brehy. Vo februári 1242 však Dunaj zamrzol natoľko, že Mongoli bez prekážok prešli do Zadunajska, kde dobyli a vypálili Ostrihom a obľahli Stoličný Belehrad. Po získaní týchto správ sa Belo IV. uchýlil do Dalmácie, kde našiel útočisko na malom ostrove Čiovo, nachádzajúcom sa oproti mestu Trogir. Keďže Batu mal kvôli popraveným mongolským poslom otvorený účet s uhorským kráľom, vyslal po jeho stopách početný oddiel pod vedením Ögedejovho syna Kadana. Kadan síce miesto úkrytu Bela IV. vypátral, avšak keďže nemal adekvátne prostriedky na to, aby ho mohol zajať, prenasledovanie ukončil. Mongolskí jazdci sa zjavili v okolí Viedne, kde hľadali smery ďalšieho postupu na západ. Viaceré oddiely prenikli aj na územie dnešného Slovenska (trpeli najmä južnejšie, rovinaté oblasti v povodí Váhu a Hrona).
Začiatkom roka 1242 však prišla z hlbín Ázie správa o smrti veľkého chána Ögedeja (zomrel v decembri 1241). Chystalo sa nové zhromaždenie – kuriltaj, na ktorom mal byť zvolený jeho nástupca. Podľa mongolského zákonníka Jasa bolo povinnosťou všetkých princov z rodiny veľkého Džingischána, aby sa na toto zhromaždenie osobne dostavili. Príčiny náhleho odchodu Mongolov však boli zrejme iného ako politického rázu. Mongolskí velitelia totiž čelili skutočnosti, že základ ich vojenskej sily – početné stáda koní čoskoro nenájdu na zdevastovanej uhorskej rovine žiadnu potravu. Veď keď v priebehu mája 1242 mongolské vojsko pod Batuovým velením Uhorsko opúšťalo, zanechalo za sebou úplne spustošenú a vypálenú krajinu. Krajinu, ktorá bola neschopná uživiť tých, čo prežili ukrytí v lesoch a v močarinách, ako aj utečencov, ktorí sa po odchode mongolského vojska začali vracať do svojich vypálených domovov. Málokomu však vtedy pripadalo dôležité, prečo vlastne Mongoli odtiahli, očakávalo sa totiž, že sa v plnej sile čoskoro zjavia znova a tentoraz ich už nič nezastaví. Našťastie pre vtedajšiu Európu sa voľba veľkého chána predĺžila natoľko (až do roku 1246), že obnovenie dobyvačného ťaženia na západ stratilo pre Mongolov svoju aktuálnosť. Navždy.

Zdroj: archív Historickej revue, archív SAHI
Návrat hore Goto down
Zobrazit informácie o autorovi
Sponsored content




OdoslaťPredmet: Re: Mongolský vpád do Uhorska   

Návrat hore Goto down
 
Mongolský vpád do Uhorska
Zobraziť predchádzajúcu tému Zobraziť nasledujúcu tému Návrat hore 
Strana 1 z 1
 Similar topics
-
» Mongolská říše

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
 :: História Národov :: Dejiny Slovákov-
Prejdi na: